Updated 2026-08-30

Prečo existujú rovnaké značky cigár v kubánskej aj nekubánskej verzii?

Pretože v rokoch 1959–60 kubánska revolučná vláda znárodnila všetky továrne na cigary na ostrove a rodiny stojace za značkami ako Cohiba, Montecristo, Partagás a H. Upmann prišli o právo vyrábať ich tam. Mnohé namiesto toho obnovili rovnaké názvy v zahraničí. Výsledok platí dodnes: jedna značka, dve navzájom nesúvisiace cigary, vyrábané v rôznych krajinách rôznymi spoločnosťami.

Čo sa v roku 1959 skutočne stalo?

Pred revolúciou tvorilo kubánsky priemysel cigár súbor súkromne vlastnených tovární, z ktorých niektoré siahali až do 40. rokov 19. storočia a ktoré vybudovali najmä rodiny španielskych a iných európskych prisťahovalcov usadených v Havane a Pinar del Río. Dňa 15. septembra 1960 nová vláda tento priemysel úplne znárodnila. Majitelia značiek Partagás a H. Upmann prišli o svoje továrne v ten istý deň, spolu s ďalšími šestnástimi zabavenými naraz; štát si ponechal budovy aj ochranné známky.

Ľudia, ktorí tieto značky vybudovali, väčšinou odišli — na Floridu, na krátky čas na španielske Kanárske ostrovy a napokon, v prípade väčšiny odvetvia, do Nikaraguy, Hondurasu a Dominikánskej republiky, do krajín s podnebím dostatočne blízkym kubánskemu na pestovanie príbuznej rastliny, hoci pôda nikdy nebola úplne rovnaká. Práve títo exulanti sú hlavným dôvodom, prečo vôbec existuje priemysel cigár „Nového sveta". (O tom, ako sa tento rozdiel v pôde prejavuje na liste, píšeme v článku Kuba vs. terroir cigár z Nového sveta.)

S dvoma odlišnými typmi značiek sa potom stalo niečo odlišné. O staré, už vtedy slávne kubánske názvy — Partagás, H. Upmann, Romeo y Julieta, Montecristo — sa viedli spory, a každý z nich dnes existuje ako dve samostatné cigary zdieľajúce jednu značku. Neskoršie exulantské rodiny sa tomuto boju vyhli a namiesto toho vybudovali úplne nové názvy.

Kto dnes vyrába kubánsku verziu a komu patrí tá druhá polovica?

Každá cigara predávaná pod kubánskou značkou pochádza od spoločnosti Habanos S.A., založenej v roku 1994 ako výhradný kubánsky výrobca a exportér cigár. Vždy mala zahraničného menšinového partnera: francúzsko-španielska firma Altadis kúpila 50-percentný podiel v roku 2000 a britská Imperial Tobacco (neskôr Imperial Brands) tento podiel zdedila, keď v roku 2008 prevzala Altadis. Správy z roku 2020 uvádzajú, že Imperial tento podiel predala, hoci nie všetky referenčné zdroje tento predaj potvrdzujú, takže presne komu podiel dnes patrí, sa uvádza nejednotne — a tento článok nebude hádať.

Čo je dobre zdokumentované, je jednoduchšie a užitočnejšie: druhá vetva Altadisu, Altadis U.S.A., je priamym vlastníkom nekubánskych verzií H. Upmann, Montecristo a Romeo y Julieta, vyrábaných v Dominikánskej republike. Takže dlhé roky sedela jedna firemná rodina na oboch stranách kubánsko-nekubánskej hranice pri troch zo štyroch týchto názvov, pričom samotné cigary sa nikdy nestali jedným produktom. Iný list, valený v iných továrňach: vlastníctvo a fyzická cigara sa napokon ukázali ako dve úplne oddelené otázky.

Štyri názvy, ktoré dnes existujú dvakrát

Tri zo štyroch značiek prešli rovnakou cestou: po znárodnení skončili americké práva v skupine, ktorá sa neskôr stala Altadisom, ktorého továreň v La Romana v Dominikánskej republike dnes vyrába všetky tri. Zakladateľ Montecristo, Alonso Menéndez, a majitelia H. Upmann v roku 1960 utiekli a najprv sa pokúsili o obnovenie výroby na Kanárskych ostrovoch, kým sa ich podnikanie tam preskupilo.

Partagás sa vydal inou cestou. Ramón Cifuentes, ktorý značku viedol, bol v roku 1960 vytlačený bez akejkoľvek náhrady. Neskôr Partagás znovu naštartoval v USA v spolupráci so spoločnosťou General Cigar Company, ktorá si v roku 1978 zaregistrovala americkú ochrannú známku a výrobu presunula, cez krátku zastávku na Jamajke, do roku 1979 do Dominikánskej republiky. General Cigar dnes patrí dánskej skupine Scandinavian Tobacco Group — inej firemnej rodine než tej, ktorá stojí za zvyšnými tromi značkami.

Názov Romeo y Julieta je jednoducho španielsky preklad názvu Shakespearovej hry.

Ako môže byť Cohiba rozdelená, keď ju nikdy nevlastnila žiadna rodina?

Cohiba nezapadá do vzorca exilu, pretože v roku 1959 nebolo čo znárodňovať — značka Cohiba vtedy ešte neexistovala. Podľa neskoršieho svedectva samotného Fidela Castra ho v polovici 60. rokov natoľko zaujala cigara jedného z jeho telesných strážcov, že štát vypátral jej výrobcu a postavil špeciálnu továreň El Laguito, ktorá mala túto zmes dodávať Castrovi a vysokým predstaviteľom. Kubánsky tabakový monopol dal Cohibu prvý raz do verejného predaja v roku 1982.

Nekubánska Cohiba existuje z užšieho dôvodu. Spoločnosť General Cigar Company si nechala „Cohiba" zaregistrovať ako americkú ochrannú známku už v roku 1978, štyri roky predtým, než sa kubánska verzia vôbec začala niekomu predávať, a pod týmto názvom začala predávať cigaru vyrábanú v Dominikánskej republike. Kubánska štátna tabaková spoločnosť sa neskôr, keď si obe značky priamo konkurovali, súdila o jej navrátenie — a prehrala: federálny odvolací súd rozhodol v prospech General Cigar vo februári 2005 a Najvyšší súd v júni 2006 odmietol prijať ďalšie odvolanie. Cohiba od General Cigar dodnes nesie upozornenie, že nemá žiadnu súvislosť s kubánskou značkou rovnakého názvu.

Prečo už neexistuje kubánsky Davidoff?

Nie každý názov na pulte dnes vedie dvojitý život. Davidoff je prípad, keď Kuba prišla o značku úplne. Zino Davidoff, ženevský predajca tabaku, začal svojím menom označovať kubánske cigary od roku 1968, valené v tej istej továrni El Laguito, kde vznikala aj Cohiba. Spolupráca sa skončila zle: v auguste 1989 Davidoff verejne spálil vyše 100 000 cigár, ktoré podľa jeho úsudku neboli dosť dobré na to, aby niesli jeho meno, a do roku 1991 sa výroba kubánskeho Davidoffu na základe vzájomnej dohody úplne zastavila.

Výroba sa potom presunula do Dominikánskej republiky a neskôr aj do Hondurasu, pod krídla dnešnej skupiny Oettinger Davidoff Group so sídlom v Bazileji vo Švajčiarsku. Odvtedy sa kubánsky Davidoff nevyrába. Pri tomto jedinom názve teda nekubánska verzia nesúperí so žiadnym kubánskym náprotivkom — je jednoducho jediná, ktorá zostala.

Prečo si niektoré exulantské rodiny namiesto toho vybudovali nové názvy?

Nie každý exulant mal ochrannú známku, o ktorú by stálo za to bojovať. Niektoré z najvýznamnejších postáv dnešného priemyslu Nového sveta odišli z Kuby ako vlastníci farmy alebo zamestnanci továrne, nie ako majitelia globálnej značky, a začali odznova pod vlastným menom.

• Padrón: rodinná tabaková farma José Orlanda Padróna neďaleko Pinar del Río bola znárodnená; z Kuby odišiel v roku 1961 a v roku 1964 založil značku Padrón v Miami, pričom výrobu neskôr presunul do Estelí v Nikarague, bližšie k porovnateľnému listu.
• Oliva: rodina pestovala tabakový list v Pinar del Río od roku 1886. Gilberto Oliva starší odišiel po roku 1959, hospodáril v Španielsku a od roku 1969 v Nikarague, no značku hotových cigár Oliva Cigar Co. spustil so svojím synom až v roku 1995.
• My Father: José „Pepín" García sa valiť cigary naučil ako dieťa na Kube a ešte pred odchodom si tam vybudoval povesť. Neskôr dal svoje meno spoločnosti, ktorá dnes sídli v Estelí v Nikarague a v El Paraíso v Hondurase.
• Arturo Fuente: výnimka, pokiaľ ide o dátum. Arturo Fuente odišiel z Kuby do Tampy na Floride v roku 1902 a svoju spoločnosť tam založil v roku 1912, celé desaťročia pred revolúciou. Jeho potomkovia ju udržali pri živote napriek požiaru továrne v roku 1924, opätovnému rozbehu z domáceho dvora v roku 1946 a opakovaným presunom, ktoré sa napokon od roku 1980 ustálili v Dominikánskej republike.

Žiadna z týchto štyroch značiek nemá kubánsky náprotivok, ktorý by o názov súperil, pretože ani jedna nie je pokračovaním niečoho, čo dnes vlastní štát. Sú samostatnou vetvou toho istého vysídlenia.

Ktoré značky nemajú s Kubou vôbec nič spoločné?

Dve značky stoja za zmienku z opačného dôvodu: rok 1959 sa ich vôbec netýka. Toscano sa datuje k štátnej tabakovej továrni založenej vo Veľkovojvodstve Toskánsko v roku 1818, používa fermentovaný tabak z odrody Kentucky, sušený nad dubovým a bukovým ohňom, namiesto listu z kubánskeho semena, o ktorom je celý tento článok, a dodnes sa vyrába v Taliansku. Villiger založil v roku 1888 Jean Villiger vo švajčiarskej dedine Pfeffikon a o päť generácií neskôr je stále v rukách rodiny, pričom je známa najmä strojovo vyrábanými cigarami a cigarilkami, nie ručne valenou kategóriou, o ktorej je zvyšok tejto histórie.

Stojí tiež za zmienku, že nič z toho nevidno na páske. Vytlačený názov neprezradí, ktorá z dvoch nesúvisiacich tovární valila cigaru, ktorú držíte v ruke — a to je jeden z dôvodov, prečo je samotný text na páske slabším signálom, než si ľudia myslia; tejto téme sa venujeme v článku prečo skenery cigár založené len na páske zlyhávajú.

Stručne zhrnuté

• V rokoch 1959–60 Kuba znárodnila svoje továrne na cigary a ponechala si názvy značiek; rodiny, ktoré tieto značky vybudovali, väčšinou odišli.
• Partagás, H. Upmann, Romeo y Julieta a Montecristo dnes existujú ako dve samostatné cigary pod jedným názvom: kubánska od Habanos S.A. a nekubánska, vyrábaná najmä v Dominikánskej republike.
• Cohiba nikdy nemala majiteľa z obdobia pred revolúciou z radov rodiny — je to výtvor štátu, ktorého americká ochranná známka sa po súdnom spore, uzavretom v roku 2006, dostala k inej spoločnosti.
• Davidoff sa vydal opačnou cestou. Kuba prišla o celú značku v roku 1991 a odvtedy neexistuje žiadna kubánska verzia.
• Padrón, Oliva, My Father a Arturo Fuente sa vydali inou exulantskou cestou — namiesto boja o staré názvy si vybudovali úplne nové.